. . . . . : : : : : Štefan Chlebo - biografia : : : : : . . . . .

27.03.1987, piatok ráno, 02:00hod..To sú súradnice môjho počatia na svet. Mojím mestom sa stala Detva-mesto plné prírodných krás. Už odmalička som si podupával nožičkami v kočíku. Vtedy som ešte netušil, že tieto nožičky ma jedného dňa budú živiť a prinášať mi radosť z tancovania.

Ako štvorročného ma mama viedla do gymnastickej telocvične, kde som mal absolvovať základy gymnastiky. Osud asi chcel, aby sa tak nestalo, pretože na nábor nových gymnastov sme prišli podstatne po termíne, a tak som nemal možnosť preukázať svoje "gymnastické schopnosti."

Po nejakom čase, kedy sa už rodičia zmierili, že zo mňa nebude športový gymnasta, sme spolu zavítali do "Centra voľného času" v Detve, kde ma prihlásili na tanečný krúžok. Aspoň vtedy sa tomu tak hovorilo. Malé drievko, ktoré neobsedelo, stále vyrušovalo a nechápalo tu "uškriekanú" hudbu, tak to som bol ja a moje prvé spoznávanie sa s ľudovým tancom. Neskôr sa mi, ale tento tanečný žáner veľmi zapáčil. Skrýval v sebe mnoho tradícií, farebnosti a aj hudba sa mi už pozdávala.

Ten deň, kedy som prvýkrát stál pred tanečnou sálou držiac v ruke moje prvé tanečné topánky a v očiach sa mi striedala radosť so strachom, bol už dávno preč. Tanečné tréningy ma začali napĺňať a ja som už vtedy vedel, že v živote chcem len tancovať.

Keďže všetkého veľa škodí, čo platí aj v tanci musel som zmeniť tanečný štýl. Dal som sa na "Rock and Roll." Nový tanečný žáner, ale pod vedením pre mňa už známej trénerky Miroslavy Lenďákovej mi rozšíril obzor. Dynamika, ostrosť pohybov a technika rýchlej hudby aj to si ma dokázalo získať. Ešte nejaké jednoduché kostými a pomaly sa začala formovať detská tanečná skupina, ktorá aj keď v tých časoch tancovala zadarmo, dôležité bolo, že tancovala s radosťou.

Naša trénerka nás nenechala zaspať na vavrínoch a obohatila našu tanečnú kreatívnosť o nový tanečný žáner nazývaný hip-hop. V tej dobe niečo nové a neprebádané. V tomto štýle sa až tak nezakladalo na technike. Boli to skôr uvoľnené pohyby a väčšia možnosť tanečnej tvorby. A práve s hip-hopom som prvýkrát stál pred kamerami a bolo to v televíznom programe "Talentárium." Nekonečné množstvo reflektorov, kamier a ľudí, ktorí neustále kričali. Aj napriek tomu všetkému som zistil, že sa mi to páči. Pocit, kedy viem, že sa na mňa pozerá množstvo ľudí.

Netrvalo dlho a pretancoval som sa do ďalšieho televízneho programu "Mini playback show." Opäť kamery a ten istý pocit ako pred rokom. V tomto prostredí som sa cítil ako ryba vo vode.

V tomto období som sa začal priúčať dynamickejšiemu tanečnému štýlu a bolo to disco. Tento žáner ma spomedzi ostatných oslovil najviac, a preto som sa mu začal intenzívnejšie venovať. Po mnohých namáhavých tréningoch sme sa ako novo založená tanečná skupina vybrali na súťaž. Veľké očakávania, ideály a vízie skorého úspechu rýchlo pominuli. Domov sme sa vracali s plačom a mnohí to už chceli zabaliť. Mňa však táto skúsenosť posunula vpred a uvedomil som si, že úspech nepríde hneď, ale treba oň bojovať.

Niekoľko rokov trvala drina, súťažné sklamania a rivalita, ktorej som bol niekoľkokrát obeťou. Nakoniec však prišiel deň, kedy sa to všetko obrátilo a ja som začal obsadzovať popredné priečky. Doslova som bol v kurze a už som to bol ja, kto určoval spôsob akým sa tancovalo.

A keď som už bol na absolútnom výslní, musel som sa rozhodnúť. Škola, alebo tanec? Skĺbil som tieto dve možnosti a za strednú školu som si vybral tanečné Konzervatórium. Súťaž išla úplne bokom, ale časom mi to ani nevadilo, lebo ako sa hovorí v najlepšom treba prestať. Netrvalo dlho a náhradu za súťaženie som našiel práve v škole. Opäť nové tanečné žánre, ktorým som sa snažil priblížiť. Prvýkrát som prišiel do styku s klasickým tancom, v širšom rozpätí aj s ľudovým tancom, obohatil ma jazz, ale aj súčasné moderné techniky.

Dokonca som začal navštevovať aj folklórny ľudový súbor "Partizán", kde som mal možnosť prakticky zúročiť moje nadobudnuté skúsenosti a tiež sa zdokonaľovať v javiskovom efekte. Pretože je dôležité, aby tanečník, ktorý tancuje nebol perfektný len v technike, ale aby v prvom rade tancoval pre diváka a dokázal ho svojim prevedením roztancovať a pripraviť dlhotrvajúci zážitok, ktorý mu zostane ako spomienka a to je to najdôležitejšie. Pretože tanečník môže byť spokojný len v prípade, ak je spokojný aj divák. Dôležité je dobre odtancovať fyzicky, ale rovnako dôležité je zaujať psychicky.

Vo fáze môjho života, kedy som začal premýšľať o mojej budúcnosti a naozaj som sa obával môjho uplatnenia v tanečnom živote, pretože dnes sa bez kontaktov človek ťažko pohne z miesta, prišla televízna reality show "Miliónový tanec." Vynikajúca možnosť ako sa zviditeľniť, upozorniť na seba a hlavne zúročiť dlhoročnú drinu a úsilie, ktoré som vkladal do tancovania odmalička za pomoci rodiny a mojich rodičov, ktorí vždy stáli pri mne a podporovali ma, Nešlo o víziu víťazstva, peňazí, alebo slávy. Jednoducho sa naskytla možnosť a ja som ju využil, pretože som chcel ukázať celému Slovensku, že viem tancovať a že celé detstvo, ktoré som trávil v uzavretej tanečnej sále stálo za to, pretože som chcel niečo dokázať a išiel som za tým. Nepoflakoval som sa nezmyselne po vonku s partiou kamarátov a nerozbíjal výklady. Chcel som niekam napredovať a ďakujem, že práve ja som dostal možnosť v Miliónovom tanci.

Každé kolo som Vás divákov chcel presvedčiť o mojej kvalite a myslím, že sa mi to podarilo, pretože som sa dostal až tak ďaleko a za to tiež vďačím Vám. Reality show "Miliónový tanec" považujem za akýsi mostík, ktorý ma môže odraziť a teraz je na mne, aby som to využil a ja to chcem využiť. Verím, že na Slovensku sa nachádza mnoho vynikajúcich tanečníkov, možno ešte lepších než som ja, len sa nemajú ako zviditeľniť a práve preto chcem rozbehnúť tanečné kurzy po Slovensku, aby som týchto tanečníkov našiel a pomohol im. Dúfam, že spolu s ostatnými finalistami "Miliónového tanca" pozdvihneme úroveň tanečníkov na Slovensku a tiež dúfam, že diváci ocenia snahu týchto ľudí a odmenia ich vždy aspoň veľkým potleskom.

S pozdravom zostáva